Rehabilitácia po zákernom neurologickom ochorení Guillain-Barré syndróm

Má len 31  rokov a diagnózu Guillain-Barré syndróm (GBS), alebo inak - akútnu zápalovú demyelinizačnú polyradikulopatiu (AIDP). „Je to ochorenie, ktoré spustil pravdepodobne Covid. Ten u mňa vyvolal autoimunitné reakcie namierené proti vlastným tkanivám nervovej sústavy“, vysvetľuje.

Choroba sa prejavuje tŕpnutím a mravenčením v končatinách, ktoré postupuje symetricky hore, až zasiahne trup, môže spôsobiť úplné ochrnutie, a ak nie je včas nasadená liečba, môže viesť až k ochrnutiu dýchacích svalov. Tejto chorobe trvá obvykle týždne, kým dosiahne vrchol, ale u pani Pavlíkovej eskalovala v priebehu niekoľkých hodín. Bola celkom ochrnutá, mala tracheostómiu a bola v umelom spánku, napojená na pľúcnu ventiláciu. Jej život visel na vlásku, nebyť profesionalite lekárov a zdravotníkov v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Keď sa dostala z najhoršieho, mohla začať s rehabilitáciou.

Vo VITALITE sa príliš nezaháľalo

Vo VITALITE je pani Pavlíková 5 týždňov. Preložili ju priamo z nemocnice v Bratislave. Prišla na lehátku ako imobilný pacient.

„Čo bol pre mňa najväčší šok, že sa vo VITALITE príliš nezaháľalo. Hneď na druhý deň po príchode za mnou prišiel fyzioterapeut, že sa ideme postaviť. Neveriacky som sa zasmiala, veď len predchádzajúci deň som sa vôbec prvýkrát sama posadila. Ale povedala som si, snáď vedia, čo robia. Tak ma postavili. A hoci som bola skôr prevesená cez terapeuta, v mojom ponímaní som po dlhých týždňoch strávených v posteli stála. A bola to taká pecka, že ma to úplne dojalo.

O niekoľko dní už začala robiť prvé kroky s pomocou G aparátu. Z pacienta pripútaného na lôžko sa postupne stal chodiaci pacient.

Skúšať, skúšať, skúšať do nemoty

Čo bolo diametrálne odlišné oproti nemocnici, bol prístup, ako sa učila nanovo bežné činnosti. V nemocnici ju nechali vyskúšať si činnosti, ale keď sa jej niečo nepodarilo ani na druhý raz, pomohli jej, alebo to urobili za ňu, lebo sa ponáhľali. „Vo VITALITE vás nechajú tiež, aby ste si to vyskúšali, ale oni vám naozaj umožnia to reálne robiť, dajú vám čas a šancu. A to je polovica úspechu, lebo som sa prestala báť skúšať veci“. Potom sa naučila nebáť sa vypýtať si pomoc, napríklad vypýtať sa do vozíka, hoci aj viackrát za deň: „Nikto na mňa nezvýšil hlas a nebol nervózny že ho preháňam. Toto je veľmi dôležité lebo veľa ľudí nechce otravovať už tak preťažený personál. Keď niekto dokáže sedieť vo vozíku len 10 minút, tak si doňho radšej nesadne, lebo po 10 minútach by musel znova volať niekoho, aby mu pomohol z vozíka von. Tu sa toho človek báť nemusí a môže slobodne skúšať“.

„Ďalšia dôležitá vec je, že vo VITALITE vás podporujú v tom, aby ste zmýšľali o sebe, ako zdravý človek. Vďaka tomu telo doháňa myseľ, o to viac sa snaží a o to rýchlejšie aj napreduje. Prejavuje sa to už aj v takých elementárnych veciach, že sa ráno oblečiete a nezostávate v pyžame celý deň, aj keď používate plienku a ležíte v posteli. Alebo že sa každý deň nalíčite. Skrátka pracujete na návrate do normálneho života v každom ohľade, aj v takýchto zdanlivo drobnostiach. Ide o rešpekt k ostatným a k sebe samému a o nastavenie nejakej úrovne. Dodáva mi to sebadôveru, sebaúctu a pocit návratu ľudskej dôstojnosti“.

Telocvičňa prístupná 24/7

„Na nezaplatenie je aj to, že tu máme k dispozícii telocvičňu prakticky non-stop. Trebárs aj cez víkendy. Viem si ísť zacvičiť kedykoľvek vládzem, alebo mám chuť. I keď tá chuť u mňa prišla až po týždňoch prekonávania sa J. Cez týždeň cvičím o 6:00 sama, potom absolvujem procedúry a cvičenie s fyzioterapeutom. Cviky, ktoré mi on povie a ktoré cvičíme spolu, potom robím aj sama ešte poobede a večer pred spaním.

Každý týždeň sa pani Tereze zlepšovala chôdza. Zakrátko vedela prejsť chodbu tam a naspäť. Ďalší týždeň prešla chodbu tam a naspäť už dvakrát. Potom začala chodiť s chodítkom na kolieskach. Snažila sa odľahčovať ruky a zaťažovať nohy a po čase zistila, že jej chodítko viac prekáža, tak prešla na barly. Po týždni jej už aj barly začali prekážať, tak začala trénovať chôdzu bez pomôcok. Ešte sa pohybuje trošku stuhnuto, ale každým krokom sa jej chôdza zlepšuje.

„Lekári v predchádzajúcej nemocnici mi predpovedali, že budem chodiť niekedy v septembri. Som rada, že sa netrafili. Je koniec mája a ja chodím“.

Pani Tereza si je vedomá toho, že je ešte kus cesty pred ňou, kým nadobudne úplnú sebestačnosť a kým bude schopná postarať sa o svojho štvorročného syna Milanka. V lehnickej rehabilitačnej nemocnici chce na tom pracovať dovtedy, kým sa jej tieto ciele podarí dosiahnuť. Dĺžku svojho pobytu nefixuje na nejaký dátum, ale na svoj stav.

My vo VITALITE ju v tomto snažení budeme podporovať.